Ako zvýšiť sebavedomie dieťaťa a pripraviť ho na nový kolektív

Spokojnosť a prosperovanie dieťaťa v škole závisí od vzájomnej spolupráce žiakov, rodičov a učiteľov. Všetci sa podieľame na tom, ako sa dieťa bude v novej škole či triede cítiť.

Viem, že každé dieťa je iné, vrátane rôznorodosti pováh a potrieb. Ale z hĺbky srdca som presvedčená, že prijatie je to, čo potrebuje snáď každé jedno dieťa. Vo veku, keď sa po prvýkrát dostane do kolektívu, začína smerovať potrebu prijatia nielen na nás, rodičov, ale aj na iných dôležitých dospelých a rovesníkov. Ak má dieťa navyše viditeľný problém, handikep, samotné prijatie je často komplikovanejšie. Môže ním byť napríklad aj atopický ekzém.

Ak ako rodičia chceme, aby bola škola miestom, kde dieťa trávi nielen veľa času, no zároveň sa naučí niečo potrebné pre život, môžeme tomu dopomôcť.

Začnime od nášho postoja, ktorý voči škole máme

Ak nie sme v súlade s prístupom vybranej vzdelávacej inštitúcie, nečudujme sa, že naše dieťa nadobudne pohŕdavý, kritický postoj alebo možno nebude chcieť spolupracovať. Podľa výskumných štúdií sa pochybnosť rodiča o kvalite školy či jej zabehnutom systéme s najväčšou pravdepodobnosťou prejaví aj na dieťati. Nie je možné skryť odmietavý, nesúhlasný postoj a kritiku pred svojou ratolesťou – pred tou špongiou, čo všetko nasáva, dokonca aj naše názory a postoje. Ak preberá náš odmietavý prístup, bude mu to komplikovať adaptáciu v rôznych možných smeroch.

Vstúpme si preto do svedomia, a ak máme nejaké výhrady voči škole, prístupu učiteľov alebo nárokom na deti, hľadajme riešenia, komunikujme, buďme aktívni. Buďme dobrým príkladom.

Ako podporiť sebavedomie a sebadôveru dieťaťa

Dôverovať svojmu dieťaťu, že úspešne zapadne do nového kolektívu, nie je taká samozrejmosť. Ak by sme najradšej za deti dýchali a nedbali by sme sedieť s nimi v lavici a mať všetky prípadné nebezpečenstvá pod kontrolou, je to asi dôkaz našej zvýšenej úzkostnosti. Keď nám potomok dorastie do veku predškoláka alebo školáka a my ho ráno niekam odvezieme a popoludní prídeme vyzdvihnúť, je to podobný pocit, ako odviezť ho do neznámeho sveta, nechať ho tam a zároveň veriť, že je dostatočne vyzbrojený na to, aby to prežil.

Sebadôvera znamená dôverovať sebe. Je to nesmierne dôležitá schopnosť. Ale veriť si môžeme iba v tých veciach, ktoré ovládame a s ktorými sme sa stretli. Nemôžeme veriť tomu, čo nevieme a nepoznáme. Neznamená to, že vždy, keď sa dieťa dostane do novej situácie, nemôže si dôverovať. Sebavedomie a sebadôvera dieťaťa sú závislé od toho, ako pozná predovšetkým samé seba.

A tak je to aj v novej škole, v novom kolektíve. Možno práve v tomto smere je najviac vítaná pomoc rodiča. V škole nie je veľa času zaoberať sa sebareflexiou. Neviem o žiadnom oficiálnom pláne školských osnov, ktoré by s týmto cielene pracovali. Spoznávanie seba a porozumenie toho, čo sa vo mne deje a ako sa môžem cítiť lepšie, je podstata emocionálnej inteligencie.

Naučte sa dieťaťa pýtať, ako sa cíti, čo potrebuje, aký je jeho názor. Dieťaťu určite prospeje, ak mu pomôžeme porozumieť, čo prežíva (sebareflexia), ako premýšľa (metakognícia) a aké sú jeho možnosti si pomôcť (kompetencia). Toto je dôležité aj pri ochoreniach kože (atopický ekzém), kde je často handikep buď viditeľný, alebo dieťa nie je schopné robiť určité veci či zúčastňovať sa niektorých udalostí.

Čím deťom nepomáhame k lepšiemu sebavedomiu a sebapoznaniu?

1. Ak ho neustále porovnávame

Porovnávanie s druhými neprospeje nikoho sebavedomiu!

Či už porovnávame s rovesníkmi alebo so súrodencom, to je jedno. S najväčšou pravdepodobnosťou u dieťaťa postupne budujeme pocit nedostatočnosti, ako aj presvedčenie, že niečo s ním nie je v poriadku a musí to opraviť alebo skrývať. Potom si už v živote nemusí byť isté, že je dosť dobré alebo že niečo robí dobre. Zvykne si neustále sa porovnávať.

2. Ak chceme, aby nám robilo radosť

Chcete, aby dieťa nosilo iba dobré známky? Aby ste za každých okolností na neho mohli byť hrdí? Ak máte záujem, aby vaše dieťa robilo všetko preto, aby vás potešilo, môže stratiť svoje originálne zdroje radosti a naplnenia. Potom ich bude celý život ťažko hľadať.

My, odborníci v pomáhajúcich profesiách, sa často zameriavame na psychologické zdroje. Zdroje potrebujeme celý život na načerpanie energie. To je to, čo nám robí radosť, pri čom vieme pociťovať naplnenie alebo to, čo nás presahuje. Často sa ale napojenie na zdroje, žiaľ, vytráca už v detstve.

3. Ak mu nedovolíme robiť chyby

Ak dieťa urobí nejakú chybu, dávate najavo, ako ste sklamaní? Môžete spochybniť hodnotu snaženia a úsilia, ktoré vynaložilo vaše dieťa aj napriek tomu, že sa výsledok nevydaril. Robenie chýb je potrebné omilostiť. V našej väčšinovej kultúre zameranej na výkon je zanedbávaná radosť z učenia. A keď sa niečo učím, musím robiť chyby. Bodka.

Strach z nového kolektívu

„Komunikujte, uznajte pocity, buďte k dispozícii, zapojte rozum.“ Možno by ste našli ešte dôležitejšie kvarteto psychologickej pomoci, ak má vaše dieťa strach z nového kolektívu. Ale podľa mňa je to základ.

Pýtajte sa. Komunikujte. Zistite, čo sa deje, čoho sa dieťa bojí. Ako nad tým premýšľa. Možno zistíte, že obavy sú neopodstatnené, a tým to skončí. Ale možno je dôvod sa báť. „Čo najhoršie sa ti môže stať?“ Nech je to čokoľvek, akceptujte to, nezosmiešňujte, nebagatelizujte.

Buďte k dispozícii. Podporte ho a ponúknite svoju pomoc. Skúste obrátiť pozornosť na to, čo dieťa potrebuje. Zapojte rozum, racionalitu a nadhľad. Napríklad môžete pozvať nejakého vybraného kamaráta zo školy k vám domov, aby sa s ním vaše dieťa spoznávalo v prostredí, kde sa cíti bezpečne.

Ako zvládať prípadné posmešky

Podobné deti sa priťahujú a vyhľadávajú sa. Rozumejú si a vedia, čo môžu od seba očakávať. A naopak – ak máte doma zvláštne, v akomkoľvek smere výnimočné dieťa, je pravdepodobné, že sa skôr či neskôr stretne s presným opakom. Takže, čo s tým?

My ľudia sme už takí. Čo vnímame ako podobné, je podľa nás dobré, prijateľné a bezpečné. Všetko, čo je iné, v nás vzbudzuje neistotu, obavy, strach, a preto sa voči tomu vymedzujeme, odmietame, vytvárame si predsudky.

Môžeme dieťaťu pomôcť chápať tento „zákon“, že to tak na svete chodí, vrátane porozumenia „krutosti“, s akou sa dokážu aj malé deti presadzovať v sociálnej skupine. Aj napriek tomu chceme, aby zostalo samo sebou a bolo originálne. Nechceme ho viesť k tomu, aby sa za každú cenu páčilo. Nechceme ho meniť a tlačiť do formy, ktorá by bola prijateľná pre väčšinu. Povzbudzujte ho preto a s láskou podporujte to, čo je v ňom. V prvom rade to musíte byť vy, rodičia, ktorí ho budú schopní prijať. Až potom to bude schopné urobiť samo.