Očami mamy: Tak už sa, prosím ťa, neškrab!

Pravdy o atopii sa od svojho začiatku venujú problematike atopickej dermatitídy alebo inak, atopickému ekzému.

Toto kožné ochorenie so sebou prináša zmenu životného štýlu, stravy aj rôzne podnety, na ktoré si človek musí zvyknúť. Okrem rád odborníkov z rôznych oblastí si teraz môžete prečítať aj príbehy, ktoré prináša mama piatich detí, z ktorých majú tri ťažký atopický ekzém. Každodenné výzvy aj radosti opíše vo svojich článkoch Jana Ligurská v pravidelnej rubrike Očami mamy. 

Tak už sa, prosím ťa, neškrab!

Atopický ekzém je choroba ako každá iná. Dôležité je sa správne starať o kožu, poctivo premazávať každé miesto na tele a HLAVNE SA NEŠKRABAŤ. Lenže to sa ľahko povie...

Moje tri deti (mám ich celkovo päť) si s ekzémom vytrpeli svoje. Dvojčatá Kuba a Matýsek a za dva roky po nich aj najmladšia Anežka sa narodili ako krásne ružovučké bábätká. Škaredé červené fľaky na tvárach sa im objavili, keď mali takmer dva mesiace. Pravda, vtedy sa ešte neškrabali, pretože také malé deti ešte ruky poriadne používať nedokážu. 

V šiestich mesiacoch to však už bolo iné. Ekzém sa rozšíril takmer na celé telo a svrbil čím ďalej tým viac. Nešťastné deti potom sústredili všetku svoju pozornosť na to, ako sa na nezakrytých častiach tela poškrabať. Na čele, na tráričkách, pri prebaľovaní na stehnách. Bavlnené rukavičky pomohli len zo začiatku. Deti behom pár dní prišli na to, ako si rukavice z ručičiek stiahnuť. A aj keď mali dokonale ostrihané nehty, neobišlo sa to bez krvavých škrabancov. 

Keď mal Kuba s Matýskom jeden rok, ekzém mali stále škaredý. Chlapci už chápali, čo som sa im snažila vysvetliť. Vedeli, že keď sa budú škrabať, potečie im krv a bude sa to zle hojiť. Uvedomovali si, že škrabanie je niečo zakázané, že mamina to nechce. A tak som niekoľkokrát denne opakovala: “Nie, neškraba sa, to nesmieš!” Viete, aký bol výsledok? Chlapci sa škrabali tajne. Vyčkávali, kedy sa k nim otočím chrbtom. Alebo sa schovali pod stôl, pod deku, utiekli do druhej miestnosti. Keď som ich pristihla, cítili sa previnilo a ja som sa považovala za neschopnú matku, ktorá nezvláda ustrážiť svoje deti.

Najskôr bolo nutné sa vcítiť do pocitov dieťaťa. Živý atopický ekzém neuveriteľne svrbí. Je to horší pocit ako bolesť. Ani dospelý ekzematik si nedokáže pomôcť a citlivé miesto si aspoň trie. Ako to teda má vydržať malé dieťa? Prísne zakazovanie a okrikovanie je teda zbytočné.

Miesto negatívnych inštrukcií si pripravme pozitívny prístup. Miesto “nie” ponúknite pochopenie, otvorenú náruč a pomoc. Odvedeme pozornosť od nepríjemného k príjemnému. Ručičky tak dostanú niečo na prácu, aby zabudli na svrbenie. 

• Svrbí ťa to? Ja viem, že to je trápenie. Ale neboj sa, ja ti pomôžem. Tak poď ku mne, budeme to boľavé miesto jemne hladiť a fúkať. Vezmeme krém z chladničky a namažeme to, bude to pekne chladiť. Na namazané "bobinko" môžeme dať aj mokrý obklad, to ti urobí dobre. Bolístku namažeme a zaviažeme obväzom, bude ti lepšie, uvidíš. 
• Budeme sa spolu hrať, aby si na to svrbenie toľko nemyslel. Zabavíme ručičky, aby mali dosť práce. Budeme maľovať pastelkami, vystrihovať, skladať puzzle, stavať kocky, lego. Budeme spoločne variť, poď mi podržať misku s cestom a varechu. Budeme vysávať, potrebujem poriadneho siláka na pomoc. Kto vie zametať veľkým zmetákom ako mamina? To zvládnu len veľký šikulovia. Pôjdeme von na prechádzku. Pôjdeš na odrážadle a bude nám spolu dobre. 
• Rýchlo poď, dáme si niečo dobré na jedenie. Vezmi si lyžičku a ukáž mi, ako vieš pekne papať sám. Koľko chrumiek sa ti vojde do dlane?

Ja viem, je to ťažké. Cez deň musíte byť ako rodič stále v pohotovosti a v noci tiež niekoľkokrát. Deti sa totiž dokážu škrabať aj v spánku. Ale nedajte sa, bojujte!

Jana Ligurská je autorkou prvej českej publikácie, ktorá sa komplexne venuje atopickému ekzému, ale aj často zanedbávaným potravinovým alergiám. Kniha sa problematike venuje odborne, no je podaná zrozumiteľne, aby jej porozumeli aj rodičia malých pacientov. Na svojich stranách otvára príbeh o úspešnom boji s ťažkým atopickým ekzémom.